palorypal

Toto je záhlaví Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.

Galeria článkov

Seriál Stratení - Časť prvá: Otrok z garáže
Autor: Palo Rýpal   
Štvrtok, 19. júl 2007
ImageKoncom júna sa devätnásťročný Roman z malého mesta na strednom Slovensku ozval otcovi. Zo skomoleného a prerušeného telefonátu bolo rozumieť len: „Otec, drží ma tu mafia, nemôžem ísť domov, robím ako otrok!“ Ešte bolo rozumieť, že Roman je pravdepodobne v anglickom Manchestri a spojenie sa prerušilo.

Rodina sa zľakla. „Mysleli sme si, že brigáduje niekde v Anglicku, ale nevedeli sme kde a čo robí,“ povedala Romanova sestra Patrícia. „Keď som sa v apríli dozvedela, že Roman chce ísť robiť do Nemecka, odkázala som mu, nech nevymýšľa a nech si nájde niečo doma. Nepomohlo to. O pár dní zavolal, že do Nemecka síce nejde, ale že odchádza do Anglicka. Na žiadne prehováranie nereagoval a odišiel.

“Potom sa niekoľko týždňov nič nedialo a zrazu sa ozval na otcov mobil a povedal, že ho proti jeho vôli držia v Anglicku. Nepovedal kto a ani prečo. Romanova sestra chcela po ňom nechať vyhlásiť pátranie, ale nevedela čo má robiť. Jej brat bol nezvestný a zároveň nezvestný nebol. Na otcovom mobile sa neobjavilo číslo telefónu, z ktorého Roman volal a telefonát si nemali ako overiť.

Patrícia sa rozhodla, že sa obráti na médiá a že bratov príbeh zverejní. Dúfala, že sa ozve niekto, kto sleduje slovenskú tlač a televízie na internete a bude vedieť, kde vlastne Roman je a či je v bezpečí. Zároveň chcela osloviť políciu a požiadať ju, aby po Romanovi vyhlásila pátranie. Keď sa obrátila aj na týždenník Žurnál, práve sme pripravovali seriál o ľuďoch zo Slovenska, ktorí sa v posledných rokoch bez stopy stratili. Romanov popis spolu s obsahom telefonátu a ďalšími informáciami mal byť súčasťou prvej časti. Siedmeho júla večer sa však všetko zmenilo.

S holým zadkom

„Roman sa ozval,“ zatelefonovala s radosťou v hlase jeho sestra Patrícia. „Je tu, na Slovensku! Je doma!“ Stratený brat sa skutočne vrátil domov. Unavený, otrhaný, o desať kíl ľahší a bez koruny. Vďaka jeho návratu sa nám podarilo získať príbeh o neuveriteľnej ľahkovážnosti Slovákov, ktorí odchádzajú za prácou bez informácií a bez akejkoľvek poistky či ochrany. A tiež o tom, ako v Európe funguje obchod s ľuďmi ako lacnou pracovnou silou.

„Ja nemám nič, len skúsenosti“ povedal Roman krátko po návrate z cesty, ktorá mu mala priniesť prácu a peniaze.

Za zárobkom

Devätnásťročný Stredoslovák nie je žiadnou výnimkou. Podľa niektorých informácií pracuje len v krajinách EÚ asi 150 tisíc Slovákov. Správy o celkovom počte Slovákov pracujúcich v zahraničí sa líšia aj v oficiálnych vyhláseniách. Kým podľa bývalej ministerky práce a sociálnych vecí Ivety Radičovej ich bolo menej ako 200 tisíc, súčasný premiér Róbert Fico hovorí o dvojnásobku. To ale nič nemení na fakte, že polovica mladých Slovákov vidí v zahraničí lepšie možnosti uplatnenia ako doma. A odchádzajú. Rovnako ako Roman.

„Vedel som, že pôjdem von,“ povedal Roman. „Len som potreboval peniaze na cestu. Chcel som si ich zarobiť v Samsungu v Galante.“ Kvôli tomu sa vybral na južné Slovensko a prihlásil sa do podniku. Tam, skôr ako sú noví zamestnanci zaradení na pracovné linky musia absolvovať niekoľkodňové školenie. A práve na školení sa Roman dozvedel, že má aj iné možnosti ako makať niekoľko mesiacov na Slovensku, kým si zarobí na cestu.

Volavka

„Bola tam aj taká milá baba, myslím že z okolia Galanty, nanajvýš z Nitry,“ hovorí Roman. „Zdalo sa mi, že na mňa berie. Ona mi povedala, že je zbytočné robiť na Slovensku za pár korún a že bude lepšie pracovať v Nemecku. Súhlasil som, najmä keď mi navrhla, že môžeme ísť spolu. Lenže keď školenie skončilo, tak nás rozdelili. Ona išla robiť na inú linku a tak som si myslel, že sa už nestretneme.“ Mýlil sa. Pôvabná slečna sa po niekoľkých dňoch ozvala. Spýtala sa ho, či to s tou robotou v Nemecku myslí vážne. Keď povedal, že áno, navrhla mu, že teda dá jeho telefónne číslo istému Mariánovi z Nitry a on už všetko vybaví. Súhlasil. O päť minút sa ozval Marián.

„Sľúbil mi, že zarobím až 70 tisíc korún a povedal, že to nebude v Nemecku ale v Anglicku,“ povedal Roman. „Keď mi sľúbil aj letenku, tak mi to bolo jedno. Zarábať môžem aj v Anglicku. Ešte hovoril, že už ani nemám chodiť do roboty, že sa večer pre mňa zastaví.“

Marián z Nitry skutočne pre Romana prišiel na ubytovňu do Galanty. Fúzatý špinavý blondiak, asi meter osemdesiat vysoký na čiernomodrom bavoráku. Odviezol ho do rodinného domu v dedine pri Nitre. Tam mal čakať spolu s ďalšími dvomi mladými mužmi, ktorí sa tiež chystali do Anglicka. Aj ich spoznal zo školenia v Samsungu. Mladá žena sa neukázala, no Roman sa dozvedel, že aj oni dvaja cestujú vďaka stretnutiu s ňou a že ich čísla dala Mariánovi práve ona. Ju už nikto z nich nevidel.

Čudný začiatok

V dome strávili dva dni. Marián ich nechal zamknutých a varoval ich, aby nevychádzali na balkón a nebavili sa s miestnymi. „Vraj preto, aby nemal nepríjemnosti kvôli tomu, že prenajíma prenajatý byt,“ vysvetlil Roman. „Kvôli tomu ani neviem, v akej dedine sme to vlastne boli.“

Trom mladým Slovákom nebolo podozrivé Mariánovo správanie ani vtedy, keď ich namiesto na letisko odviezol na bratislavskú autobusovú stanicu na Mlynských Nivách, kde opäť zmenil plán. Posadil ich do diaľkového autobusu a po dvadsiatich siedmich hodinách vystúpili na hlavnej londýnskej autobusovej stanici Victoria.

„Tam nás už čakali,“ spomína Roman. „Boli tam dvaja olašskí Rómovia a povedali, že oni majú pre nás prácu. „Nevyzerali zle, boli dobre oblečení, mali pekné auto a zdalo sa, že sú pri peniazoch. Odviezli nás do Manchestru.“

Tam ich ubytovali v malej izbe v byte, ktorý mali pravdepodobne prenajatý. Ukázalo sa, že žiadna práca nebola dohodnutá. Vlastne až keď boli v Manchestri, začali im ju údajní sprostredkovatelia, jeden z nich bol podľa Romana akýsi vajda a druhý jeho spoločník, zháňať. Šťastie mali až v štvrtej agentúre. „Robili sme v pizzérii, ktorá bola jedálňou pre veľkú firmu,“ povedal Roman.

„Boli sme tam tri týždne. Samé pomocné roboty, zbierali sme tácky, upratovali stoly... Peniaze nám nikto nedával. Robili sme za dve mizerné jedlá denne a dúfali sme, že je to dočasné. V pizzérii sme spoznali viacerých Slovákov, Čechov a Poliakov. S nimi sme sa mohli dohodnúť a tí by nám možno pomohli nájsť niečo za normálne peniaze. Ale, bohužiaľ, bolo to len dočasné.“

Keď „sprostredkovatelia“ zistili, že traja Slováci sa začínajú kamarátiť s ostatnými, tak ich podľa Romanových slov predali ďalej. Bez toho, aby ich niekto vyplatil.

Otrocká robota

To pravé peklo začalo až v osemdesiat kilometrov vzdialenom Leedsi. Romana oddelili od ostatných. V Leedsi na neho čakal podobný vajda ako bol ten v Manchestri. „Ubytoval ma v garáži, kde bola sotva elektrika. Žil som tam ako zviera. Po dvoch týždňoch mi zohnal robotu. Ale akú!“

Roman vykladal kamióny. Deň čo deň, od rána do večera. Keď si pýtal za svoju prácu peniaze alebo chcel odísť, tak sa mu vyhrážali. Hovorili, že si ho na Slovensku nájdu, vraj sa mu dokonca vyhrážali, že ho zabijú. Inokedy mu sľubovali, že časom bude zarábať viac, ale že toto musí vydržať pol roka, aby si odrobil to, čo do neho investovali. Stravu, byt v garáži a päť libier týždenne. Dostával päť libier!

Minimálny plat vo Velkej Británii je približne päť libier za hodinu. Roman zistil, že ľudia, ktorí robia rovnakú prácu ako on, hovoria po anglicky a majú zmluvu s firmou, pre ktorú on cez svojich sprostredkovateľov pracoval, dostávajú týždenne 250 libier. Vydržal to skoro dva mesiace. Medzitým sa pokúšal skontaktovať s rodinou. „Raz keď sme vykladali jeden kamión, tak si jeho šofér odskočil. Vošiel som do kabíny a z jeho telefónu som zavolal domov. Povedal som len, že nemôžem odísť, že ma tam drží tá mafia a že som bol v Manchestri. Vtedy som ešte nevedel, že je to Leeds. Vtedy sa vrátil šofér. Myslel si, že som zlodej a vykopal ma von.“

Útek domov

Aj keď aj v Leedsi boli Slováci, Česi a Poliaci, Roman od nich pomoc nečakal. „Keď som sa chcel s nimi dohodnúť, nabonzovali ma šéfovi, aby sa u neho mali lepšie. Pritom ani oni nezarábali oveľa viac. Ten, čo tam bol už rok, dostával týždenne 40 libier...

Romanovi nakoniec pomohol Angličan. Jeden z ľudí, ktorí tiež pracovali pri vykladaní kamiónov, no nie ako robotník. Bol to skôr koordinátor. „Vysvetlil som mu svojou lámanou angličtinou, že ma tam držia nasilu, povedal som mu ako ma platia a ako musím žiť,“ povedal Roman. „Chcel mi pomôcť, ale bál sa ich. Myslím, že to majú dobre zorganizované a mohli by narobiť problémy aj domácim. Nakoniec to vymyslel inak. Raz v noci ma počas pracovnej doby naložil do svojho auta a odviezol ma na Bradfordu na letisko. Tam mi dal päťdesiat libier a to mi stačilo. Zohnal som si lacnú letenku do Prahy. Batožinu som nemal a občiansky preukaz mi nezobrali. Vedeli, že nepoznám jazyk, nemám peniaze a že sa neviem zorientovať..“

Priletel do Prahy a odtiaľ sa dostal domov na Slovensko.

Iní zostanú roky

Romanove anglické dobrodružstvo dopadlo dobre. Skoro tri mesiace hrdlačil zadarmo, bez poriadneho bývania a slušnej stravy. Domov sa dostal zdravý a relatívne v poriadku. Pomohol si sám. „To preto, že som taký,“ povedal. „Sú tam aj mäkkšie povahy a oni to neurobia. Boja sa požiadať o pomoc a boja sa vajdu a jeho spoločníkov. Tí budú na nich otročiť celé roky.“ Kým neochorejú, nezostarnú alebo sa nezrania tak, že budú pre svojich otrokárov viac nebezpeční ako užitoční. Potom sa ich zbavia. V lepšom prípade dostanú pár libier a nasadia ich na lietadlo domov. V horšom... Ktovie?

Dobrodruh Roman v týchto chvíľach už na pravdepodobne Slovensku nie je. Aj 250 libier týždenne je pre neho zaujímavá suma. Za posledné drobné kúpil lacné víno, spolu s kamarátmi zapil šťastný návrat a do Anglicka sa chystá opäť. „Teraz budem múdrejší,“ povedal. „Najskôr si v Brne zarobím na cestu a potom pôjdeme s celou partiou. Nenecháme sa už okrádať!“

O serióznych agentúrach, ktoré sprostredkujú prácu, povoleniach a poistení nehovoril. Nespomínal ani to, že by sa chcel doučiť angličtinu. Reálnejší je skôr výrok jeho sestry Patrície, ktorá sa o Romana spolu s Rodinou celý čas bála: „Mne sa rozumnejší nezdá a nakoniec po ňom bude musieť pátrať Interpol.“ Zdá sa, že o Romanovi ešte budeme počuť.
 
Seriál Stratení - Časť tretia: Zmizla spred školy
Autor: Paľo Rýpal, spolupracovník Žurnálu   
Pondelok, 13. august 2007
Pred školou na Košickej zostalo len Katkino auto. Foto autor.Katarína Hrozányová z Bratislavy nasadla ráno 29. novembra do svojho auta s tým, že odvezie deti do škôlky a do školy. Štvorročnú dcéru vyložila v škôlke a syna zaviezla do školy na Košickej ulici. Odvtedy ju už vyše dvadsať mesiacov nikto nevidel. Poslednou stopou, ktorá po mladej žene zostala, bol jej zelený Seat Alhambra zaparkovaný pred školou, do ktorej chodí jej syn.

O Kataríne Hrozányovej nemajú informácie príbuzní, policajti ani jej bývalý manžel. „Nič nové som sa nedozvedel,“ hovorí Martin Hrozány. „Keď exmanželka zmizla, boli sme už dlhší čas rozvedení.“ Preto ho policajti už nepokladajú za najbližšieho príbuzného a nepodávajú mu informácie o priebehu pátrania.

Ak by sa však Katarína našla, dozvedel by sa to Martin od jej tety, ktorá ju nahlásila ako nezvestnú. A samozrejme, povedal by to aj deťom, ktoré mamu od osudného utorka nevideli. Dnes žijú s otcom. Za celý ten čas sa Katarína neozvala.

Nijaký signá
l

„Neozvala sa. Ani v ten deň, ani neskôr,“ hovorí Katarínina teta, ktorá žije v Bratislave. „Deti mala u mňa a mala si po ne na druhý deň prísť.“ Katarínine deti prišli v utorok zo školy a škôlky práve k tete, ktorá býva pár stoviek metrov od školy na Košickej. V utorok ešte veľký dôvod na obavy nebol. Katarína sa totiž chystala na služobnú cestu a domov sa plánovala vrátiť až v stredu. Preto boli deti u príbuzných.

Rodičov Katarína už nemá. „Keď neprišla, tak som to ohlásila policajtom. Oni po nej začali pátrať, ale zatiaľ to nikam neviedlo.“ Neozvala sa telefonicky ani cez internet. Pred školou zostalo len to auto. Prázdne. Osobné veci ani doklady v ňom neboli.

Bez dôvodu


Úspešná vysokoškoláčka nemala dôvod stratiť sa a opustiť deti, ktoré jej po rozvode zveril súd. Bola ekonómkou, pracovala pre slovenskú pobočku zahraničnej firmy a nemala nejaké vážnejšie problémy. „Vyhrážky? O ničom takom som nepočula,“ odpovedá jej teta na otázku, či Katarína mohla ujsť zo strachu pred niekým alebo či mala nejakých nepriateľov.

„Nie. Mala to byť obyčajná služobná cesta, z ktorej sa mala na druhý deň vrátiť. Jej kolegovia a kamaráti sa na ňu pýtali hneď po zmiznutí, no nikto nevedel, kde by mohla byť. Ak žije, tak sa asi nemôže ozvať. Vie, kde bývame, nepresťahovali sme sa ani sme nezmenili telefónne čísla. Keby mohla, tak by sa ozvala. Ona by svoje deti takto nikdy neopustila.“

Frekventované miesto


Na ceste do školy z Včelárskej ulice na Košickú, ktorú Katarína s deťmi absolvovala takmer denne, jej nič nehrozilo. Stačilo prejsť jeden a pol kilometra po Gagarinovej a Prievozskej ulici a zaparkovať pred školou. Aj ulice pred školou, kde sa parkuje, sú najmä ráno veľmi frekventované a čokoľvek neobvyklé by si musel niekto všimnúť. Ani v prvých dňoch po Kataríninom zmiznutí sa polícii neozval nikto, kto by videl niečo podozrivé.

Ak Katarína odišla peši, stalo sa to asi bez akýchkoľvek incidentov a dá sa predpokladať, že od auta odišla dobrovoľne. Mohla ísť peši, taxíkom alebo mestskou hromadnou dopravou. V okolí je hneď niekoľko zastávok. Len pár minút trvá cesta peši na Autobusovú stanicu Mlynské Nivy a ak by chcela odísť z Bratislavy vlakom, ľahko by sa dostala aj na Hlavnú stanicu.

Interpol ju nehľadá


Stratená žena pracovala v čase svojho zmiznutia pre zahraničnú spoločnosť. Ak by mala v cudzine nejaké kontakty a chcela by sa ukryť, tak by sa jej to mohlo podariť ľahšie ako na malom päťmiliónovom Slovensku. Polícia však po nej doteraz pátra len v rámci Slovenska. V databáze Interpolu je momentálne dvadsaťsedem hľadaných Slovákov. Ide väčšinou o ľudí, ktorých hľadajú pre nejakú trestnú činnosť a nie o nezvestných.

Dnes už tridsaťdeväťročná Bratislavčanka medzi nimi nie je. Ak by sa od svojho zmiznutia zdržiavala v inej krajine a neupútala by do takej miery, aby cudzí policajti oslovili naše orgány činné v trestnom konaní, mohla by tam žiť pod vlastným menom. Ak ide o krajinu Únie, tak len dočasne. Po vstupe do schengenského priestoru bude mať EÚ jednotnú databázu hľadaných a nezvestných a ich identifikácia bude jednoduchšia.

Ešte je nádej


Katarína Hrozányová bude v policajnom pátraní, kým sa nenájde. Mnohí ľudia sú v ňom už roky. Na druhej strane, kým v pátraní je, stále je nádej, že žije a je v poriadku. Niektorí nezvestní sú z neho, bohužiaľ, vyradení až vtedy, keď sa ich policajtom podarí stotožniť s telesnými pozostatkami neznámych osôb. To, našťastie, v prípade Kataríny Hrozányovej neplatí.

Pomôžte nájsť Katarínu
Seriál Stratení - Časť druhá: V policajnom systéme
Autor: Palo Rýpal   
Piatok, 27. júl 2007
Policajný hovorca M. Korch, Foto: Oliver GreškoPri listovaní webovými stránkami jednotlivých krajských a okresných riaditeľstiev Policajného zboru človek nadobudne pocit, že v policajnom pátraní je na Slovensku len niekoľko desiatok osôb. Na samotnej stránke ministerstva vnútra je tiež iba 31 ľudí, ktorí sa stratili v posledných desiatich rokoch.

V skutočnosti nie sú internetové stránky policajných riaditeľstiev a ministerstva vnútra určené na oficiálne pátranie po osobách a záleží len na ich zriaďovateľoch, či nejakú pátraciu rubriku do nich zaradia a akým spôsobom ju budú plniť a aktualizovať. Samotní policajti využívajú elektronický systém, do ktorého sa síce môžu kedykoľvek dostať, no pre verejnosť zostáva utajený.

Najskôr hľadajú doma
„V prvom rade sa o nezvestnom polícia musí dozvedieť,“ hovorí Martin Korch, hovorca Prezídia Policajného zboru. „Policajti sami nemôžu po niekom bezdôvodne pátrať. Aby mohli konať, musí im nezvestnú osobu niekto nahlásiť.

V prvej chvíli stačí telefonicky na najbližšie obvodné oddelenie PZ alebo rovno prvému policajtovi, ktorého stretnete. Policajti musia urobiť záznam a oznamovateľ musí spresniť, za akých okolností sa osoba stratila, a pomôcť policajtom získať jej popis, informácie o zvykoch a mieste posledného pobytu.“

Oznamovateľa potom čaká osobná návšteva u policajtov, kde musí podať takzvané vysvetlenie a spolupracovať pri vypracovaní policajného dvojhárka s podrobným popisom a špeciálnymi znakmi. „Súčasťou pátrania je aj čo najčerstvejšia fotografia. Čím je staršia, tým ťažšie je osobu vypátrať. Na spustenie pátrania potrebujeme súhlas najbližších príbuzných nezvestného. Najčastejšie sú to práve oni, ktorí nás o pátranie žiadajú,“ hovorí Martin Korch.

V prvej fáze sa pátra v okolí zmiznutej osoby. Oslovujú sa jej príbuzní a známi a často sa stáva, že keď je nezvestná len niekoľko dní, má niekto z jej blízkych informáciu, kde sa nachádza, prípadne kontakt na ňu. Vtedy má celé pátranie obvykle aj veľmi jednoduché vysvetlenie, najčastejšie také, že nezvestný síce odišiel z domu, no svojim najbližším zabudol alebo nechcel oznámiť, kam ide, no inak je v poriadku.

Ak sa nezvestnú osobu nepodarí nájsť v miestnom pátraní, policajti vyhlásia pátranie po osobe, ktoré môžu rozšíriť od okresnej úrovne až po medzinárodnú.

Neverejná databáza


Pri pátraní po stratených osobách by policajti s informáciami a fotografiami na svojich oficiálnych stránkach ďaleko nezašli. Najlepšou pomôckou je pre nich systém Patros, ktorý funguje na policajnom intranete, vnútornej elektronickej sieti Policajného zboru. „Tento systém nie je určený pre verejnosť,“ hovorí Martin Korch.

„V jeho databáze nie sú len nezvestní, ale aj osoby z nejakého dôvodu hľadané, či už pre svedectvo, dodanie do výkonu trestu alebo preto, že sú podozrivé zo spáchania nejakej trestnej činnosti. Databáza Patrosu sa permanentne na každej úrovni dopĺňa o nové údaje a policajti majú do nej kedykoľvek prístup.

Hľadanie v databáze. Foto: Oliver GreškoPo niektorých osobách sa pátra sotva pár hodín, iné sú v pátraní už celé roky.“ V praxi to funguje tak, že ak má policajt podozrenie, že narazil na hľadanú alebo nezvestnú osobu, stačí mu niekoľko minút, aby si tieto informácie overil a podľa toho konal. Deti majú prednosť Presnejšie, deti, starší ľudia a osoby, ktoré sa z nejakého dôvodu nevedia o seba postarať.

Pri pátraní po nezvestných osobách neexistuje presný časový rozvrh. Rozsah pátrania a postup určí polícia. „Platí však, že čím je osoba bezbrannejšia a viac ohrozená, tým rýchlejšie sa ju snažíme vypátrať.

Od toho sa potom odvíja aj spôsob pátrania a rozsah nasadenia ľudí aj techniky,“ hovorí Jozef Kromerinský z odboru pátrania Úradu kriminálnej polície Prezídia PZ.

„Medzi úspešné pátrania patrí napríklad tohtoročné jarné hľadanie sedemdesiatpäťročného chorého muža od Krupiny. Tomu v poslednej chvíli zachránila život rozsiahla pátracia akcia s pomocou vrtuľníka s termovíziou. Keď ho objavili v lese, kde zablúdil, od smrti ho delilo možno niekoľko hodín.“

To isté platí pri pátraní po deťoch, ktoré sa pre svoju bezbrannosť môžu stať obeťou trestnej činnosti, úrazu, ale napríklad aj nepriaznivého počasia. V tej chvíli sa na náklady nehľadí a okrem policajtov a záchranárov so špeciálnou technikou sa do pátrania často zapájajú aj dobrovoľníci, pretože čas pracuje proti pátračom a každá noc mimo domu môže pre deti znamenať smrteľné nebezpečenstvo.

Bez ohlásenia pred prázdninami odišli z domu aj štyria sotva pätnásťroční spolužiaci z Martina. Ich výlet za dobrodružstvom sa tiež skončil šťastne. Po štyroch dňoch ich našli na chate neďaleko Čadce.

Dospelé výnimky


Ak majú policajti alebo príbuzní nezvestného podozrenie, že sa nachádza mimo územia Slovenskej republiky, polícia požiada o pomoc Interpol. Na Slovensku aj v iných krajinách existuje systém Patros alebo jeho obdoby a pripravuje sa aj prepojený pátrací systém, v ktorom budú zahrnuté všetky krajiny Európskej únie.

„Ak bude, napríklad, nejaký nemecký policajt kontrolovať osobu, ktorá je v pátraní u nás, veľmi rýchlo to zistí. Ani to však v niektorých prípadoch nezaručí príbuzným, že svojho strateného syna alebo dcéru opäť uvidia,“ hovorí Martin Korch.

„Ak sú nezvestné osoby, ktoré sa nám podarí vypátrať, dospelé a nechcú, aby príbuzní poznali miesto ich pobytu, my im ho nesmieme prezradiť a musíme rešpektovať ich slobodné rozhodnutie. Vtedy len oznámime, že nezvestná osoba sa našla a je v poriadku.“

Pátranie sa nekončí Ani v prípade, že nezvestná osoba je súdne vyhlásená za mŕtvu alebo od jej zmiznutia uplynie dvadsať rokov, nie je zo systému Patros vyradená. Veď sa môže stať, že sa aj po dlhšom čase predsa len nájde.

Smutným rozuzlením príbehu je, keď policajti musia priznať, že vyriešili dva prípady zároveň. To sa stáva vtedy, keď sa im podarí nezvestného stotožniť s neznámou mŕtvolou alebo kostrovými pozostatkami, ktoré sa v Patrose takisto evidujú. Podľa najčerstvejších údajov bolo k prvému júlu v policajnom systéme Patros evidovaných 467 nezvestných osôb.
 
Seriál Stratení - Časť štvrtá: Kam zmizli biele kone?
Autor: Palo Rýpal, spolupracovník Žurnálu   
Štvrtok, 16. august 2007
Hrob vypátral pes-špecialista. FOTO: KR PZ ŽilinaČasť týchto ľudí je nezvestná, po iných polícia pátra ako po hľadaných. V deväťdesiatych rokoch sa na Slovensku stratili skôr stovky ako desiatky ľudí.

Ich osudy súviseli s fakturačnými podvodmi alebo ľudovejšie s neslávnou kariérou takzvaných bielych koní. Tí, čo sa do takýchto podvodov zaplietli a skončili za mrežami, môžu hovoriť o šťastí.

Aj keď žilinskí policajti hľadali v okolí Vodného diela Žilina pozostatky zavraždeného bývalého policajta, ukázalo sa, že kostrový nález z blízkosti Strečna mu nepatrí. Až začiatkom tohto týždňa zverejnili totožnosť zavraždeného. Je ním desať rokov hľadaný Štefan G. zo Žiliny. Jeho telo bolo v plytkom hrobe s prestrelenou lebkou...

Rozprávková kariéra

Kto začiatkom deväťdesiatych rokov nesníval, že sa stane podnikateľom, bude chodiť v drahom obleku a voziť sa na miliónovom aute? Niektorým sa darilo viac, iným menej, ale najzarážajúcejšie boli príbehy ľudí z ulice, ktorí sa stali podnikateľmi doslova cez noc a rovnako cez noc zo scény zmizli. Často definitívne.

Scenár bol vždy rovnaký. Podvodníci si vyhliadli človeka, ktorý obvykle nerozumel ekonomike a bol nemajetný, prípadne nezamestnaný. Najskôr ho oslovili s tým, či by nechcel s nimi podnikať. Keď súhlasil, postarali sa o to, aby aspoň na istý čas dôveryhodne vyzeral, vybavili mu živnostenský list, dali nejaké peniaze, požičali auto. Potom tento človek, už ako živnostník alebo konateľ firmy, podpisoval faktúry, ktoré nikto nepreplatil, a preberal tovar, za ktorý nikto ani nemal v úmysle zaplatiť.

Neskôr na biele kone prepisovali vytunelované a skrachované firmy alebo cez ne robili poistné podvody. Aj keď „podnikateľom z ulice“ bolo v zásade jedno, čo podpisovali, časom sa stali nebezpeční pre ľudí, pre ktorých pracovali. A začali miznúť.

Prirodzený spôsob smrti?


Biely kôň mohol v lepšom prípade skončiť v rukách polície. To sa často aj stalo. Buď si pre neho policajti prišli rovno domov, alebo sa im ho podarilo vypátrať. Potom existovali dve možnosti. Biely kôň prehovoril a usvedčil svojich spoločníkov, alebo mlčal, všetko vzal na seba, a to, čo si odsedel, dostal zaplatené. Takisto sa mohol zľaknúť a stratiť sa sám niekde v zahraničí či medzi ľuďmi, napríklad bezdomovcami, ktorí sa nepýtajú na doklady či minulosť.

To sú tie lepšie prípady. Najmä v deväťdesiatych rokoch sa biele kone často stávali obeťami vraždy. A to tak, že telo muselo zmiznúť. Niektorí vrahovia obete zahrabávali v lese, iní ich nechali zhorieť. Hovorilo sa aj o takých miestach posledného odpočinku, ako sú betónové mostné piliere a základy stavieb. Kým tu ide len o domnienky, viacero hrobov v lesoch a na poliach sa polícii odhaliť podarilo. Často aj za kurióznych okolností.

Takto sa našli pozostatky Štefana G. FOTO: KR PZ ŽilinaHrob dvadsaťročného Petra Dubeňa, ktorý mal figurovať v dvanástich firmách a bol šesť rokov nezvestný, sa podarilo objaviť vďaka rozlúčkovému listu narkomana, ktorý sa rozhodol pred samovraždou priznať. Policajti včas našli list a aj neúspešného samovraha. Vďaka tomu mohli v roku 2005 v poli pri Zamarovciach vykopať Dubeňove telesné pozostatky a dozvedeli sa, za akých okolností prišiel o život.

Vrah, ktorý sa k činu priznal, kopal hrob na vybranom mieste dve noci. Potom svoju obeť zobral do auta, povozil ju po kraji a vzal dokonca bieleho koňa aj do kina. V reštaurácii mu nasypal do kávy rohypnol a omámeného ho doviezol do Nemšovej za svojimi kumpánmi. V trojici ho odviezli k pripravenému hrobu a tam ho uškrtili, vyzliekli a zakopali. Potom sa zbavili dôkazov a nebyť priznania vraha, ktorý chcel pred smrťou uľahčiť svojmu svedomiu, hľadali by bieleho koňa dodnes.

Hororové vraždy


O neobyčajne krutom osude bielych koní svedčí aj prípad tunelovania skrachovanej Devín banky, kde vrahovia obete pochovávali v cudzích hroboch. Kým obeť, ktorej najskôr rozbili a potom prestrelili hlavu, zakopali v lese, len meter od cesty, ďalších dvoch sa zbavili oveľa morbídnejším spôsobom. Jedného uškrtili, dvakrát strelili do tyla a zakopali v cudzom hrobe v Hôrke na Spiši, druhému pred zastrelením vypichli oči. Aj on bol zahrabaný v cudzom hrobe, na cintoríne vo Veľkom Slavkove.

Ďalším známym otrasným prípadom je kauza kyselinári, ktorí chceli biele kone nielen zabiť, ale podrobne si premysleli aj spôsob, akým to urobia. Obetí sa chceli zbaviť bez stopy a do areálu bývalého poľnohospodárskeho družstva v Modre-Kráľovej si doniesli nielen kyselinu a vhodnú nádobu, ale na polovičke prasaťa sa rozhodli svoj spôsob likvidácie otestovať. Po dvoch vraždách skončil v kyseline aj autor nápadu a ostatní majú mať na svedomí ešte jeden pokus o vraždu a jednu vraždu.

Muž z plytkého hrobu


Žilinskí policajti najskôr hľadali iného človeka na inom mieste. V okolí Vodného diela Žilina malo byť zakopané telo bývalého policajta. Po siedmich rokoch z jeho vraždy obvinili tridsaťsedemročného Františka S. zo Žiliny a štyridsaťročného muža z Ochodnice. Telo bývalého policajta hľadali márne, no len pred niekoľkými dňami sa im podarilo vykopať pozostatky iného človeka. Ním je podľa polície Štefan G. Ten je už desať rokov nezvestný a v čase smrti mal dvadsaťsedem rokov. Aj on strávil poslednú časť života v úlohe bieleho koňa.

Vrahovia použili pri jeho likvidácii podobný postup ako pri už spomínanej vražde Petra Dubeňa. Len s tým rozdielom, že uspávací prostriedok nebol v káve, ale v pive a nevraždilo sa šnúrou, ale strelnou zbraňou. Mŕtve telo aj tu vrahovia vyzliekli a zakopali vo vopred pripravenom hrobe. Z vraždy Štefana G. je čerstvo obvinený František S.

Bude ich viac?


Minimálne jedno telo žilinským policajtom zatiaľ chýba. Bývalý policajt, ktorého hľadali minulý mesiac. Štefan G. sa stratil v roku 1997, teda v čase, keď sa v Žiline bežne strieľalo na uliciach a na cestách, vybuchovali autá a...

A mizli ľudia. Len v policajnom pátraní sú momentálne aspoň dve osoby, ktoré sa stratili v roku 1997 v Žiline. Boli v podobnom veku ako nájdený zavraždený Štefan G., stretávali sa s osobami z kriminálneho prostredia a podľa informácií, ktoré sa šírili ešte pred niekoľkými rokmi po Žiline, sa jeden z nich stratil práve v okolí Strečna.

Ani o nich sa dodnes nič nevie. Aj keď v tomto prípade o nezvestných nemožno hovoriť ako o bielych koňoch, zdá sa, že horúci rok 1997 sa ešte pripomenie. Nebolo by čudné, keby aj pri ďalších výsledkoch pátrania po ľuďoch z tohto obdobia boli policajti s lopatami v rukách.
 
Seriál Stratení - Časť piata: Našli ju po zverejnení fotografie
Autor: Palo Rýpal, spolupracovník Žurnálu   
Streda, 22. august 2007
Foto: Archív KR PZ NitraDesiateho augusta popoludní zatelefonovala 26-ročná Jana z Levíc rodičom, že ruší dovolenku a o svojho päťročného syna sa teda postará sama. A tak sa popoludní vybrali za ňou, aby jej syna odovzdali. Ale Jany nebolo.

V byte zostal mobil aj jej osobné veci. Rodičia kontaktovali políciu, a tá vyhlásila po Jane pátranie. „Nebola u príbuzných ani u známych, ani na miestach, kde sa obvykle zdržiavala.

Okrem policajného pátrania sme žiadosť o spoluprácu pri hľadaní Jany L. zverejnili na našej internetovej stránke a obrátili sme sa aj na médiá,“ povedal hovorca krajskej polície v Nitre Miloš Fábry.

Zbytočný strach z médií

Po tom, čo Jana zmizla, rodina s médiami komunikovať nechcela. „Nemožno sa im čudovať,“ myslí si Fábry. „Utrpeli traumu a nemali chuť preberať rodinné nešťastie na verejnosti. Tú sme cez médiá oslovili my.“

Na zlom mieste

18. augusta Janu objavili. Deň po zverejnení jej fotografií v médiách sa ozval človek, ktorý ju náhodou stretol na železničnej stanici vo Zvolene. Keď ju našli, bola dezorientovaná, a preto ju odviezli do nemocnice.

„Okolnosti Janinho zmiznutia zatiaľ nepoznáme, nevieme, kde tých osem dní bola. Dôležité však je, že je relatívne v poriadku,“ hovorí Fábry. „V tomto prípade môžem novinárom len poďakovať. Keby sa Janina fotografia neobjavila v novinách, pravdepodobne by bola stratená dodnes.“

Takto majú aspoň o jednu starosť menej – momentálne pátrajú po 79 nezvestných ľuďoch. O spoluprácu pri pátraní po trojici ľudí, ktorí sa stratili v poslednom čase, požiadal aj týždenník Žurnál.
Článok vyšiel v časopise LIVE! 29.6.2005 autor: Palo Rýpal

LASKYHO VÝSTREL

Na parkovisku v kotolni zápasili dvaja muži. Po niekoľkých úderoch sa v rannom slnku zablysla čepeľ noža, ktorý jeden z mužov vytiahol z vrecka. Druhý si nôž v bezrpostrednej vzdialenosti od svojho tela všimol a siahol po svojej legálne držanej strelnej zbrani.O niekoľko sekúnd padol výstrel a chlap s nožom sa zosunul svojmu protivníkovi k nohám. V ten deň sa v správach hovorilo o tragických následkoch susedského sporu.
Susedský spor. Niekoľko dní po streľbe sa ukázalo, aké hlboké korene a bizarný priebeh môže mať vzťah dvoch rodín, ktorý sa zmestí do slovného spojenia „susedský spor“.

Stretnutie
Ladislav Šánta a Jozef Faško, muži, ktorí sa stretli v osudnom súboji, sa prvý krát videli pred desiatimi rokmi. Faško mal devätnásť, bol bez práce a býval u mamy na Triede SNP v centre Banskej Bystrice. Šánta medzi kamarátmi prezývaný Lasky, pochádza z Bratislavy. Do B.Bystrice sa prisťahoval krátko po svadbe, s manželkou a malou dcérou, keď sa im podarilo získať byt po manželkiných príbuzných. „Bystrica bola logickým východiskom. Mal som krásnu ženu a dcéru,konečne sme mali kde bývať ale bol som nešťastný, lebo som nevedel čo budem robiť,“ povedal o svojom sťahovaní pred piatimi rokmi Lasky. Nakoniec sa rozhodol, že jeho rodinu bude živiť remeslo, ku ktorému v mladosti pričuchol. V Badíne pri Bystrici si prenajal priestory, v ktorých vybudoval malú kováčsku dielňu. Celé týždne tvrdo pracoval a keď mal voľno, študoval technológie výroby vzácnej damaškovej ocele. Po niekoľkých rokoch získala badínska dielňa dobré meno medzi kováčmi a nožiarmi na Slovensku aj v zahraničí. Laskyho damaškové nože s písmenom L na čepeli vyhrávali ceny na medzinárodných výstavách a zákazníci boli ochotní na jeho špeciálne výrobky čakať mesiace. Umelecký kováč zistil, že vlastné ruky ho uživia a domov, do bytu na Triede SNP v Banskej Bystrici, sa mohol po dvanástich, neraz pätnástich hodinách tvrdej práce, večer spokojne vracať. Vtedy však už tušil, že za dverami na tom istom poschodí nie je všetko v poriadku. Za nimi býval jeho sused Jozef Faško.

Prvé incidenty
„Bol to zvláštny chlap,“ hovorí o človeku, ktorý sa v priebehu rokov stal jej nočnou morou, Laskyho manželka Zuzana. „Najskôr sme ho len stratávali na chodbe činžiaka. Nezdravil, nerozprával, tvár bez mimiky, strnulá chôdza. Pomyslela som si, čudák a prvé signály som si s ním nedávala dohromady.“ U Šántovcov začal z ničoho nič vyzváňať telefón a raz, keď ho Zuzana zdvihla, ozvalo sa: „Tu je Jojo, nemohli by ste ma naučiť čiernu mágiu?“ „Jasné, kedykoľvek, povedala som a myslela som si, že nejakí pubertiaci sa bavia s telefónom,“ spomína Zuzana. „Keď ma však Faško z ničoho nič oslovil a spýtal sa ma, prečo picháme do našej malej špendlíky, zhrozila som sa. Ten človek nebol normálny!“ A mladý muž, ktorý trávil celé dni doma, pretože nikde nepracoval, sa začal prejavovať stále viac. Zúrivé výkriky a údery spoza steny, kopanie do dvier, zničené zámky, vulgárne nápisy na dverách, schránkach a na chodbe. S kamennou tvárou dokázal postávať v okolí a bezdôvodne zazeral na Šántovcov. Tí sa snažili akýmkoľvek spôsobom konfliktom vyhnúť, o probléme hovorili aj s Jozefovou matkou. Spomenuli jaj aj, že jej syn môže trpieť duševnou chorobou, ktorá určite trápi aj jeho okolie. Neboli totiž jedinou rodinou v dome, ktorá si s Jozefom užila svoje. „Keď som jej hovorila, aby ho odviedla k lekárovi a dala vyšetriť, hovorila, že je zdravý a že on by také veci nerobil, no napokon priznala, že je bez práce a nemá zaplatené zdravotné poistenie a že k lekárovi jednoducho ísť nemôže,“ hovorí Zuzana.

Prebodnuté gumy
Hlavne na jar a na jeseň sa útoky a psychický tlak na Šántovcov stupňovali. Rodina bola s nervami v koncoch a bolo to vidno aj na Laskyho robote. „Kazili sme viac vecí ako obvykle,“ hovorí jeho kolega z kováčskej dielne Štefan Pollák. „Časom som sa dozvedel, čo je príčinou Laskyho nervozity a že v ich dome je niekto, kto im stále komplikuje život. Napríklad veľakrát zničenú menovku na schránke sme kvôli tomu museli vyrobiť zo špeciálnej nerezovej a na vysokú tvrdosť zakalenej ocele, ktorá bola prakticky nezničiteľná. To bol však len drobný detail, ktorý sme vedeli vyriešiť.“ Život s nevypočítateľným, pravdepodobne duševne chorým človekom v jednom dome bol však pre Laskyho oveľa tvrdším orieškom. Navyše, bývala tam jeho žena s malou dcérou. Suverénny umelecký kováč, majster svojho remesla, sa stával bezmocným vystrašeným manželom, ktorý sa o rodinu bál vždy, keď s ňou nebol. Raz ráno mal Lasky pred sebou veľmi ťažký deň. Vybehol z domu s tým, že naskočí do auta a do noci bude vybavovať potrebné veci. O chvíľu ale zostal pred svojím autom stáť v nemom úžase. Všetky pneumatiky boli prepichnuté. Ale nie tak, že niekto urobí dieru do gumy, aby urobil človeku škodu. Boli dobodané, ako keby ich chcel niekto zabiť. Pri aute stál Jozef Faško. Lasky vedel, kto mu zaútočil na auto. Sadol si za volant a mobilom zavolal policajtov. Faško neodišiel. Stál tam, zazeral a akoby na niečo čakal. Zdalo sa, že má radosť z Laskyho, ktorý sa bezmocne potil za volantom svojho nepojazdného auta. Neodišiel ani keď prišli policajti. Tí sa Laskyho pýtali, či vie, kto mu to mohol urobiť. Ukázal im Faška. Policajti u neho pri prehliadke objavili veľké nožnice. Neskoršia expetíza dokázala, že práve týmito nožnicami Faško poprebodával všetky gumy na Laskyho aute a celá vec skončila pred súdom. „Vtedy sme si povedali dosť,“ hovorí Zuzana.

Útek na Tatranskú
„Rozhodli sme sa, že sa z toho domu musíme odsťahovať. Dcéra dorastala do takého veku,že už sama chodila do školy a von a tie útoky sa stupňovali. Mali sme z neho strach. On nám nikdy nepovadal, čo proti nám má a čo vlastne chce a od jeho matky sme pomoc čakať nemohli,“ vysvetľuje Zuzana, prečo aj na priek odporu rodiny museli predať byt v centre a tajne kúpiť iný na sídlisku Sásová na okraji Banskej Bystrice. „Ešte rok sme si pre istotu nezmenili trvalý pobyt, aby nás nejakým spôsobom nevypátral.“ Život Šántovcov sa začal vracať do normálnych koľají. Zdalo sa, že pred svojím fantómom ušli a že sa ho už obávať nemusia. Tento rok na jar sa však Jozef Faško zrazu objavil v Badíne. Zrazu len prišiel do dediny, v ktorej má Lasky prenajatú dielňu, a začal sa potĺkať v jej okolí. Informácie získal pravdepodobne z novín. Lasky je medzi umeleckými kováčmi uznávaným odborníkom a jeho meno alebo reportáž o ňom sa z času na čas objaví v novinách a časopisoch. „V dielni nám začal vyzváňať telefón a my sme zaregistrovali, že ten človek sa pohybuje po Badíne,“ hovorí Štefan Pollák. „Lasky nechcel žiaden incident. Telefón som väčšinou dvíhal ja. Keď som sa ohlásil, bol hluchý. Lasky si zas dával pozor, kedy prichádza a odchádza, aby nevidel, na akom aute jazdí. Raz to však nevyšlo a on musel nastúpiť do voza a odísť pred jeho očami.“ Pravdepodobne vtedy si Jozef zapísal ešpézetku a vďaka nej si zsitil, kam sa Šántovci presťahovali. To v tej chvíli Lasky nevedel. A nevedel ani to, že Jozef zistil, kde pracuje jeho žena Zuzana.

Fantóm pred úradom
Zuzana Šántová pracuje v Štátnej ochrane prírody SR v Centre ochrany prírody a krajiny v Banskej Bystrici. „To viem celkom presne, bolo to prvého júna na Deň detí,“ spomína na nové stretnutie s ich „rodinným“ fantómom. Vtedy, aj v ďaľších dňoch stával Jozef Faško pred budovou, telefonoval do Zuzaninej kancelárie, dokonca sa pohyboval po priestoroch Štátnej ochrany prírody. Na Zuzanu sa vypytoval, snažil sa zistiť, či je v práci, ale keď ho ona otvorene oslovila, nevedel jej povedať, čo od nej chce. „Došlo to tak ďaleko, že sme na neho museli zavolať policajnú hliadku, no tej sa vyhol. Kolegovia ma dokonca občas tajne doviezli do práce autom iným vchodom a keď volal, tak sa tvárili, že tam nie som. Keď sa môj muž dozvedel, že bol za mnou v práci, skoro skolaboval. Ja som bola nakoniec aj za jeho matkou a povedala som jej, že jej syn nás už opäť našiel a že nás zas obťažuje. Neverila mi. A neverila, ani keď som jej povedala, že sa obávame a že to môže zle skončiť. To som ani v najtemnejších snoch netušila, čo sa v piatok sedemnásteho júna stane. Ešteže naša dcéra bola v tom čase s príbuznými na dovolenke v Bulharsku.“

Osudné ráno
„V piatok ráno sme sa chystali do práce,“ hovorí Zuzana Šántová. „Lasky bol v kúpeľni, keď niekto zazvonil z dola od vchodovej brány. Vzhľadom na to, že dva dni pred tým som opäť mala nepríjemnú návštevu priamo pred domom, tak sme radšej nereagovali. O niekoľko minút som sa išla pozrieť k dverám nášho bytu a tam bol on! Cez kukátko som ho jasne videla. Pre istotu som ho aj odfotografovala svojím digitálom. To pre to, že keď som sa sťažovala u jeho matky, tak neverila, že nás opäť obťažuje a tvrdila, že je na verejnoprospešných prácach. Chcela som mať dôkaz, že tu bol. Takisto, ako som ho predtým odfotila, keď nás obťažoval pri našom vchode a moji kolegovia urobili niekoľko záberov, keď ma chodil čakávať a obťažovať do zamestnania. Keď som manželovi povedala, že ho máme pred dverami, zostal zarazený. Obliekol sa, otvoril vchodové dvere a spýtal sa ho, čo chce. Faško najskôr reagoval v zmysle“ jáj, nevedel som, že ste doma a potom sa pýtal, koľko nám má zaplatiť za tie gumy z minulosti. Muž mu povedal, že od noho nič nechce, aj keď Faško musel vedieť, že my sme sa vzdali nárady škody, len aby sme mali pokoj. Potom mu manžel povedal, že nechce, aby za nami chodil a aby nás neobťažoval. On sa otočil a začal pomaly schádzať dole.“ Po niekoľkých minútach sa Šántovci zbalili a odchádzali do práce. Dole na schododch opäť stretli Jozefa Faška. „Muž sa ho znovu spýtal, čo od nás vlastne chce a čo tu robí,“ hovorí Zuzana. „On tam stál, pozeral na nás a povedal niečo v tom zmysle, že je tu na prechádzke. Prosto, že nás nie je nič do toho, že on celé dni postáva pred naším domom, Laskyho dielňou alebo mojou prácou. Aj muž aj ja sme mu povedali, že sa s ním nechceme stretávať, nech za nami nechodieva a že ho už nechceme vidieť.“

Výstrel
Šántovci išli k svojmu autu a Jozef Faško kráčal tesne pred nimi, schválne pomaly, s tým, že odvrkoval niečo o tom, že on na nich kašle a podobne. Asi pätnásť metrov od domu, kde Šántovci bývajú, stojí kotolňa, pri ktorej sa cesty delia, jedna smeruje na ulicu, druhá na parkovisko, kde mali manželia zaparkované auto. Tam sa stále spomaľujúci Faško a Lasky zrazili, pretože Lasky čakal, že on odbočí do ulice a on namiesto toho chcel pokračovať ďalej na parkovisko. „V tej chvíli Faško mojho muža udrel a strhla sa bitka,“ hovorí Zuzana. Aj keď boli obaja muži vysokí, mohutný kováč mal pri fyzickom kontakte navrch. Prehrávajúci Faško z vrecka vytiahol nôž. Lasky zbadal, ako sa v jeho ruke zaleskla čepeľ a zaregistroval, že muž zaútočil. Až v tej chvíli siahol k poslednému prostriedku obrany a vitiahol legálne držanú pištoľ. Ako skúsený nožiar totiž vedel, že pri bezprostrednej vzdialenosti je nôž nebezpečnejšou a rýchlejšou zbraňou ako strelná zbraň. Lasky svoju pištoľ zdvihol k Faškovej tvári. Až vyšetrovanie ukáže, čo sa v tej chvíli vlastne stalo, no je pravdepodobné, že Lasky ešte stále nechcel strieľať a že chcel muža zbraňou len zastrašiť a zastaviť. Preto ju držal tak, aby ju útočník zbadal. V nasledujúcich sekundách boli muži v tesnej blízkosti, obaja boli v zápale boja. V tej chvíli došlo k výstrelu. Môžeme sa len domnievať, čo sa vlastne stalo. Či išlo o náhodný výstrel, či mala rana smerovať mimo a Faško sa prudkým pohybom dostal do strelnej dráhy, alebo či Lasky už nemal v medznej situácii iné východisko. Isté je, že padol výstrel. Muý s nožom v ruke zrazu ochabol a zviezol sa Laskymu do náručia. Ten ho položil na zem. Projektyl mu spôsobil vážne poranenie hlavy, no po niekoľkých sekundách sa zranený začal hýbať. Šántovci volali policajtov a záchranku. Kým čakali na lekára, poskytovali Jozefovi Faškovi prvú pomoc.

Vyšetrovanie
V priebehu niekoľkých minút prišli na miesto policajti a záchranka. Záchranári zraneného odviezli do nemocnice. Policajtom Lasky odovzdal svoju zbraň a nechal sa zadržať. Jozef Faško svojim zraneniam po niekoľkých hodinách v nemocnici podľlahol. Všetko ostatné je v rukách orgánov činných v trestnom konaní a právnikov. Vyšetrovateľ Ladislava Šántu obvinil z trestného činu vraždy a sudca akceptoval návrh na jeho vzatie do väzby. Laskyho právnik podal sťažnosť proti obvineniu aj proti vzatiu do väzby. Teraz nezostáva iné, len celé týždne čakať. V Laskyho neprospech hovorí, že človek,ktorý ho napadol s nožom v ruke, zomrel. Niektorí ľudia hovoria o neprimeranej obrane. Na druhej strane Lasky vlastnil zbraň na svoju ochranu a povolenie na jej nosenie podľa platných zákonov. Použil ju proti mužovi ozbrojenému nožom, ktorý na neho útočil z bezprostrednej vzdialenosti. Aj keď sa zdá byť nepomer medzi použitím strelnej zbrane a noža, rozdiel zmazáva práve vzdialenosť. Muži sa dotýkali. V tomto prípade je nôž rýchlejší, ľahšie ovládateľný a viacnásobne použiteľný. Navyše, dokáže spôsobiť rovnako deštruktívne zranenia ako strelná zbraň. Odborníci sú v komentároch toho, čo sa stalo v piatok sedemnásteho júna na Tatranskej ulici v Banskej Bystrici opatrnejší a citujú paragrafy Trestného zákona, ktoré hovoria o nutnej obrane a krajnej núdzi. Známeho slovenského umeleckého kováča čaká vyšetrovanie a súd. Muž, ktorého nedokázal za celé roky nikto zastaviť ani presvedčiť, aby sa vzdal svojich utkvelých predstáv je mŕtvy. Dve rodiny sa stalo obeťou tragédie, ku ktorej vôbec nemuselo dôjsť, keby sa niekto intenzívnejšie zaoberal životom a zdravotným stavom Jozefa Faška. Podobné prípady sú na Slovensku ojedinelé, no môžu sa stať komukoľvek z nás. Nikto nevie, komu sa nasťahuje do susedstva, ani či ho nejaký duševne chorý človek nezatiahne do sveta svojich predstáv. A ťažko povedať ako sa dá proti podobnému konaniu účinne brániť. Kováč Lasky, inak silný a úspešný muž, ideálny spôsob desať rokov hľadal a teraz sedí za mrežami.

Jatky vo Fontáne

Polícia odhalila páchateľov vraždy desiatich pápayovcov

Policajti s kukláčmi vo štvrtok desiateho augusta skoro ráno vtrhli do bytov Csabu R. a Szilárda R. Pri razantnej akcii oboch zadržali a umiestnili do cely policajného zadržania. Bratia, dvadsaťosem- a dvadsaťdeväťročný, odmietli vypovedať, no vyšetrovatelia a kriminalisti mali už pred ich zadržaním dostatok informácií. O niekoľko hodín neskôr na tlačovej besede ministerstva vnútra mohli najvyšší predstavitelia rezortu povedať: "Desaťnásobná vražda v bare Fontána je objasnená!"

Autor:PALO RÝPAL, ZITA SUJOVÁ
Fotografie:IVAN NOVÝ

[Piati z pápayovcov mali spoločný pohreb.]

Na jar minulého roku boli karty v podsvetí v Dunajskej Strede rozdané a partia rozohraná. Obrazne aj doslovne. Výpalníctvo, vydieranie, biele kone, prostitúciu, prevádzačstvo aj kšefty s drogami a kradnutými autami kontroloval silný pápayovský gang. Boss Tibor Pápay, prezývaný Papa Joe, mal okolo seba dostatok ostrých chlapov a konkurencia bola buď na úteku v zahraničí alebo v hrobe.

Dvadsiateho piateho marca večer sa jedenásti členovia gangu stretli uprostred mesta v bare Fontána. Sedeli na poschodí reštaurácie a hrali karty. Nikto z nich nebol ozbrojený. Buď mali rokovať s predstaviteľmi inej skupiny, alebo sa v meste cítili absolútne bezpečne. Jeden z nich, Béla É., sa okolo siedmej hodiny večer zdvihol a povedal, že ho hra už nebaví. Odišiel do blízkeho kasína a to mu pravdepodobne zachránilo život.

KARTÁRI V BARE

Ostatní zostali vo Fontáne a pokojne sa bavili ďalej. Okrem šéfa skupiny tridsaťtriročného Tibora Pápaya v bare sedeli: Zoltán (28) a Erik (23) Csehovci, Róbert Sárközi (32) - prezývaný Kopas, Tibor Kardos - Fényelvü (33), Zoltán Godány (39) - Maži, Štefan Csóka (25) - Čoki, Norbert Varga (24) - Bölényi, Pál Ábrahám (29) - Gíreš, a Peter Rosa (25) - prezývaný E.T. alebo Štartér, pretože zvykol mafiánom štartovať autá, keď sa obávali, že im do nich niekto nainštaloval trhavinu.

Mohlo byť asi štvrť na osem, keď do Fontány vtrhli traja ozbrojenci. "K zemi! Toto je policajná akcia!" zreval po slovensky bez výrazného prízvuku jeden z nich. Zvyšní dvaja vybehli na poschodie a bez výstrahy začali páliť z kalašnikovov. Muži boli v maskáčoch a svetlých vestách, na hlavách mali kukly. Na prvý pohľad pripomínali policajtov a nikto nemal čas sledovať ich dlhšie.

Obaja vystrieľali do Pápayovho gangu po dva zásobníky v priebehu jednej či dvoch minút. Potom zbehli dole a spolu s kumpánom, ktorý zatiaľ držal v šachu osadenstvo prízemia, zmizli v tme. Po ich krvavej robote zostalo na podlahe baru deväť mŕtvych mužov a desiaty zomrel o niekoľko hodín neskôr v nemocnici. Keď sa šokovaní hostia a personál spamätali, zavolali na políciu.

"Vo Fontáne práve zabili väčšie množstvo ľudí," ozvalo sa v slúchadle operačného dôstojníka. Na miesto dorazila výjazdovka, kukláči a kriminálka. Všetci pochopili, že nejde o bežné vybavovanie účtov. V Dunajskej Strede sa odohrala najväčšia masakra v strednej Európe za posledné desaťročia. Do mesta rýchlo pricestoval sám policajný prezident Ján Pipta, aj šéf slovenských vyšetrovateľov generál Ivor. Desať ľudí naraz nedokázal zabiť ani slávny chicagský mäsiar tridsiatych rokov, zjazvený gangster Al Capone.

MLČIACE MESTO

Vyšetrovanie bolo od prvej chvíle extrémne náročné. Dunajská Streda sa už pred hromadnou vraždou zmenila na mlčiace mesto. Obyvatelia v strachu pred výčinmi pápayovcov mlčali a po zotmení radšej sedeli doma. Gangstri rozhodovali, kedy a kde sa bude niečo diať, podnikateľom určovali výšku výpalného a ich úspešné firmy sa pokúšali previesť do vlastných rúk alebo na spriatelených podnikateľov. Ak sa niekto rozhodol informovať o aktivitách podsvetia políciu, vždy sa informácie akosi záhadne dostali k mafiánom a tí už vedeli ako nespokojenca uzemniť.

Zrazu niekto bandu tyranov vystrieľal ako zajace. Ľudia sa zľakli. Nevedeli, kto si trúfol na skupinu podsvetia, známu na celom Slovensku. Pár týždňov pred udalosťou vo Fontáne sa vraj Papa Joe v Bratislave vyhlásil za bossa slovenskej mafie. Ani miestni podnikatelia si neoddýchli. Okrem Bélu É., ktorý z Fontány vyviazol, prežilo ešte niekoľko ďalších príslušníkov skupiny a tí sa pripojili k nitrianskemu podsvetiu.

Jeden z nich, Norbert K., sa počas masakry z mesta vyparil. Na druhý deň sa v Dunajskej Strede objavila silná skupina nitrianskych chlapcov, patriacich k skupine Ľuboša F. Podľa našich informácií prišli najmä preto, aby demonštrovali ochranu Norberta K. Pápayovci totiž s Nitranmi pomerne dobre vychádzali a Norbert K. bol medzi nimi akýmsi spojivom. Keď je však kráľ mŕtvy, treba kričať: Nech žije kráľ! Nový kráľ. A Ľuboš F. sa nepochybne považoval za najpovolanejšieho. V Dunajskej Strede sa však neuchytil. Domáci boli silnejší.

Mŕtvi muži ešte neboli pochovaní a už všetky obete vydierania dostali echo: "Nič sa nemení, platí sa ďalej!" A do Dunajskej Stredy sa začali zo zahraničia vracať príslušníci konkurenčného gangu, ktorý pápayovci pred niekoľkými rokmi vyhnali. Policajný prezident Pipta, aj generál Ivor viackrát vyhlásili: "Vyšetrovanie pokračuje, čoskoro sa dozvieme, kto vraždil v Dunajskej Strede," no verejnosť už bola skeptická. Pri mafiánskych vraždách sa doteraz podarilo odhaliť minimum páchateľov a masakra vo Fontáne mala rukopis práce profesionálnych vrahov, ktorí chyby nerobia.

CHYBY PROFĺKOV

V júli tohto roku prenikli do médií zaujímavé informácie. Podľa nich by mal byť prípad z Dunajskej Stredy v priebehu niekoľkých dní vyriešený. Ani tejto informácii mnohí ľudia nedôverovali. Vo štvrtok desiateho augusta však policajti zadržali bratov Csabu R. a Szilárda R. A konečne vyšlo najavo, čo sa vlastne stalo na Žitnom ostrove pred devätnástimi mesiacmi.

Už krátko po masakre sa povrávalo o ruských a ukrajinských mafiánoch, ktorí chceli rozšíriť svoju sféru vplyvu na Slovensko. Na druhej strane, ten, kto dokázal takýmto spôsobom zlikvidovať celú skupinu ľudí, musel dobre poznať miestne prostredie. Ukázalo sa, že na oboch verziách bol kus pravdy.

Hlavným objednávateľom vraždy bol podľa policajných vyšetrovateľov Ľudovít Sátor (28) z Dunajskej Stredy, prezývaný Lajoš. Pokým neboli pápayovci mŕtvi, skrýval sa v Maďarsku. Jeho meno nesie aj konkurenčná skupina, vyhnaná pápayovcami z mesta, volajú ich šátorovci. Ľudovít Sátor je od minulého roku na úteku a je na neho vyhlásený medzinárodný zatykač kvôli vydieraniu. Desiateho augusta pribudla aj vražda a nedovolené ozbrojovanie.

Aj keď je šéf gangu mimo dosahu slovenskej polície, ďalší traja ľudia sú za mrežami. Okrem bratov Csabu R. a Szilárda R. už od minulého roku sedí vo vyšetrovacej väzbe dvadsaťdvaročný Arpád S. Za vydieranie. Práve on by mal byť jedným z troch zakuklencov, ktorí vtrhli do baru. To on zakričal na ostatných hostí, aby si ľahli na zem, že ide o policajnú akciu a držal ich v šachu nabitým kalašnikovom.

Jeho dvaja spolupáchatelia zatiaľ vybehli na poschodie a spustili paľbu. Dvaja vrahovia, ktorí strieľali do pápayovcov, sú ešte na slobode. Polícia však už pravdepodobne vie, o koho ide. Zatiaľ je jasné len to, že pochádzali z niektorej z bývalých krajín Sovietskeho zväzu, keďže hovorili po rusky. Do Dunajskej Stredy prišli niekoľko dní pred útokom a skrývali sa v garáži neďaleko baru Fontána. Po meste nechodili a pravdepodobne vôbec nevychádzali von. Čakali na svoju príležitosť.

A tá prišla vo štvrtok dvadsiateho piateho marca. Signál na útok dala vrahom pravdepodobne osoba, ktorá sedela v hoteli Bihári oproti Fontáne. Hneď po vražde opustili cudzinci územie Slovenska a dnes sú na neznámom mieste. Csaba R. a Szilárd R. spolupracovali pri príprave vraždy, ukrývaní zahraničných vrahov a zakúpení zbraní. Ani táto vražda nebola dokonalá.

DO VYŠETROVAČKY

Kým sa dvojica obvinených nachádzala v cele policajného zadržania, vyšetrovatelia sa venovali domovým prehliadkam. U Csabu objavili náboje do ostreľovačky, strelivo typu Luger a čiernu kuklu, u Szilárda len legálne držanú pištoľ izraelskej výroby. Oveľa úspešnejší boli pri prehliadke garáže na Gaštanovom rade v Dunajskej Strede, kde boli minulý rok skrytí aj vrahovia.

V garáži sa našiel vypáčený terénny automobil Nissan s ukradnutými ešpézetkami, ruský samopal kalašnikov so sklopnou pažbou a dvoma plnými zásobníkmi, dva samopaly Vzor 61 Škorpión s tlmičmi a štyrmi plnými zásobníkmi, dve pištole a dva juhoslovanské ručné granáty. Zbierku zbraní doplnili nepriestrelné vesty, nočná optika, maskovacie kombinézy, umelé fúzy a parochne. Skôr ako uplynula zákonom stanovená lehota na zadržanie, akceptoval sudca žiadosť na vzatie oboch mužov do vyšetrovacej väzby.

Činnosť mafie v Dunajskej Strede sa polícii síce podarilo ochromiť, no nič nie je vyhrané. Traja účastníci vraždy pápayovcov sú za mrežami, hlavný objednávateľ a najatí vrahovia behajú po slobode. Ostatní členovia gangu sa ďalej venujú svojej zárobkovej činnosti a ani všetko, čo majú na svedomí nebohí pápayovci, nie je vyšetrené.

Pripisuje sa im napríklad vražda Michala Csémyho, dôležitého muža banskobystrického bossa Mikuláša Černáka, ktorá sa stala v Dunajskej Strede štvrtého augusta pred troma rokmi. Ani Rudolf H. si hlavu, ktorú našli obyvatelia mesta o deň neskôr v kvetináči pred obchodným domom Modrý Dunaj, neodrezal sám. Jeho telo ležalo s prebodnutým srdcom na brehu Dunaja pod hradom Devín. V posledných rokoch zmizlo v Dunajskej Strede a okolí záhadným spôsobom viac ako tridsať ľudí.

Béla É., ktorý likvidáciu skupiny prežil, sa tiež nespráva práve najvzornejšie. Je trestne stíhaný - za vydieranie šamorínskeho podnikateľa a dokonca aj za pokus o vraždu Árpáda Sz. prezývaného Paprika a Zoltána Sz. s prezývkou Zolkó, členov konkurenčného gangu. Ako je už u nás zvykom, trnavský sudca usúdil, že u Bélu nie je dôvod na väzobné stíhanie, a tak ho od júla tohto roku vyšetrujú na slobode.

MAFIA BEZ HRANĺC

Objednávateľa vraždy pápayovcov, Ľudovíta Sátora, dnes považujú za bossa Dunajskej Stredy a blízkeho okolia. Najmä odvtedy, čo jeho kolegu Tamása Vidu, s ktorým celkom dobre vychádzal, 15. januára tohto roku poslali do večných lovísk. Polícia z jeho vraždy obvinila Jánosa H., známu firmu dunajskostredského podsvetia. Ten zrejme svoje sily precenil a dostal sa do vážnych problémov. On totiž Tamása Vidu nezavraždil v prospech Lajoša, ale pre bossa konkurenčnej skupiny.

Lajošovci chceli vedieť o nej niečo viac. János H. mlčal, a tak sa jedno takéto konfrontačné stretnutie skončilo pre neho dosť nešťastne. Tvrdí chlapci mu prestrelili stehno a krvácajúceho ho vyhodili na chodník pred dunajskostredskou nemocnicou. Za jeho vydieranie a ublíženie na zdraví je trestne stíhaný občan Maďarskej republiky Sándor H. s prezývkou Bulo Turek. Zatiaľ je stále na území Slovenska, ale, chvalabohu, v chládku. Turek bol súčasne spojkou medzi príslušníkmi slovenského a maďarského podsvetia a cez nich sprostredkoval kontakt na Ukrajincov.

Podľa našich informácií sa dunajskostredská mafia snažila preniknúť aj do veľkého sveta krstných otcov, konkrétne do skupiny Savu Mogiljeviča, žijúceho ešte donedávna v Budapešti. Údajne mu dokonca v niektorých prípadoch poslúžili aj ako vykonávatelia tých najšpinavejších objednávok, vrátane vrážd. Jánosa H. vydierali aj ďalší traja príslušníci Lajošovej skupiny - Csaba R., Kristián K. a Arpád Sz., prezývaný Paprika.

Muži obvinení v prípade hromadnej vraždy z marca 1999 odmietli vypovedať. Zaujímavé je, že obhajcovia, ktorých si určili, im odmietli poskytnúť právnu pomoc. Možno je to len manéver na naťahovanie času, alebo jednoducho na Slovensku začínajú ľudia dávať od podsvetia ruky preč. Dnes je to ťažko odhadnúť, no pozorovanie ďalšej práce polície na Žitnom ostrove nám toho hodne napovie.


[Po roku sa na hroboch objavili prvé honosné náhrobné kamene.]
[]
[Ľudovít Sátor je stále na úteku.]
[]
[Podľa polície vrahov informoval niekto, kto sedel v hoteli oproti.]
[Michala Csemyho rozstrieľal v auguste 1997 neznámy samopalník.]
[Nevyriešená je aj brutálna vražda Rudolfa H., keď sa telo našlo v Devíne a hlava v Dunajskej Strede.]
[Najvyšší predstavitelia ministerstva vnútra, minister Pittner, generál Ivor, prvý viceprezident Angyal, aj policajný prezident Pipta, sú spokojní.]
Posledni komentare
08.06.2012 14:18:18: My partner and i have headaches which i expended everyday on the internet .. jak wypozycjonowac stro...
1  
2  
 
Toto je zápatí Vašich stránek. Text můžete změnit v administraci v 'Nastavení stránek'.